Dejiny sveta

Starovek je historické obdobie, ktoré sa začína vznikom prvých štátov a písomných systémov (okolo roku 3000 pred Kr.) a končí zánikom Západorímskej ríše (476). Nasleduje za pravekom a za medzník sa považuje práve vznik písma a prvých štátov na Blízkom východe. Čiže časovo možno túto epochu ohraničiť okolo polovice 4 tisícročia pred Kr. až počiatkom stredoveku v 6. a 7. storočí. Starovek sa začal na rôzných miestach v rôzných obdobiach. Kým v Egypte či Mezopotámii vznikali prvé štáty, Európa bola ešte v hlbokom praveku.

Počiatok staroveku teda vymedziť dobou rozšírenia písma na území staroorientálnych ríší Blízkeho východu - v Mezopotámii (Sumer, Akkad, Babylon či Asýria), v oblasti Iránskej vysočiny (Elam, Média a Perzia), v Sýrii (Ugarit), na území Malej Ázie (Chetiti, Frýgia a Lýdia) a v Egypte. Zatiaľčo koniec staroveku spadá do doby rozpadu Rímskej ríše, ktorý nastal v dôsledku sťahovania národov (zánik Západorímskej ríše v roku 476 alebo smrť cisára Justiniána I.).

       Pyramídy v Gíze (Egypt)                   Akropola v Aténach (Grécko)                  Rímske koloseum (Taliansko)

Najstaršie civilizácie

V rokoch 4000 - 2500 pred Kr. nastal vo svete z historického hľadiska významný vývoj - vznikli prvé mestá. Stalé rastúca úroveň poľnohospodárstva - napr. využívanie závlah a ťažných zvierat umožnila v určitých oblastiach nárast populácie. Spoločnosti sa začali zároveň viac štrukturalizovať, a tým sa odzrkadlilo rošírovanie vzájomných medziľudských vzťahov. Osídlenie sa menilo nielen z hľadiska počtu, ale aj  hľadiska zložitosti. Do roku 2500 pred Kr. sa mestské civilizácie rozšírili v Mezopotámii, v Egypte a v dolinách riek, Indus, a o niečo neskôr aj v Číne. V týchto oblastiach vznikali a zanikali štáty, kým v ďalších častiach sveta sa objavovali nové civilizácie - chetitská v Anatólii, minojská a mykenská v oblasti Egejského mora. Keď nové technológie a zručnosti otvorili ďalšie možnosti, predovšetkým rozvoj obchodu a komunikácii, roľníci a pastieri sa sťahovali do nových oblastí, napr. ázijských stepí.

Rané poľnohospodárstvo na Blízkom východe sa pôvodne sústreďovalo na územiach, kde boli dostatočné ročné zrážky potrebné na zavlažovanie dozrievajúcej pôdy. Okolo roku 6000 pred Kr. začali roľníci na okrajoch týchto oblastí stavať jednoduché zavlažovacie kanály, ktoré im umožnili obrábať pôdu aj vtedy, keď bol nedostatok zrážok. Úspechy ich podnietili sťahovať sa na juh, do údolia rieky Eufrat. Ovládnutie vody bol v tejto oblasti základný predpoklad produktívneho poľnohospodárstva. Spoločenstvá sa rýchlo rozrástali vďaka vysokým výnosom a veľkým stádam domácich zvierat a tiež rýb. Prebytky poľnohospodárskej produkcie slúžili týmto komunitám ako prostriedok na rozvoj ďalších aktivít, napr. výstavbu chrámov, výrobu látky, keramiky a ďalších remeselných produktov.

       Staroegyptské poľnohospodárstvo              Čínske poľnohospodárstvo                               Rieka Eufrat

Staroorientálne civilizácie

Mezopotámia

Mezopotámia („mesos“ - uprostred, „potamos“ - rieka = medziriečie) bolo územie v povodí stredného a dolného toku riek Eufrat (Furát) a Tigris (Didžlat), zhruba na území dnešného Iraku a Kuvajtu. Prví roľníci sa v severnej Mezopotámii začali usadzovať počiatkom 6. tisícročia pred Kr. Od konca 5. tisícročia vývoj smeroval ku vzniku veľkých miest a vo 4. tisícročí nadobúda dôležitosť stavba chrámu (najmä v mestách Uruk a Eridu). Prvé obyvateľstvo, od ktorého máme prvé písomné pamiatky boli Sumeri, ktorí do oblasti prišli v druhej polovici 4. tisícročia zo severovýchodu. Žili v rade menších mestských štátov, ako napr. Kiš, Nippur, Lagaš, Ur, Uruk, Umma. Jádrom každého mesta bol chrám, ktorý bol centrom všetkého života. Celé mesto bolo považované za majetok boha a všetci obyvatelia vykonávali svoje činnosti v jeho službách. Najdôležitejšie postavenie malo v ranných štátoch kňažstvo - takúto formu vlády označujeme ako „theokraciu“ (z gr. „theos“ boh a „kratos“ vláda). Postupom času vznikli nové centrá politického a hospodárskeho života - paláce a sídla vládcov. Svetská moc sa oddelila od kňažskej a panovník začal byť považovaný za nástupcu boha na Zemi. 

V prvej polovici 3. tisícročia do južnej Mezopotámie prenikali semitské kmene. Semiti postupne nadobudli hlavne v mestských štátoch na severe Sumeru značný vplyv. Asi roku 2340 pred Kr. sa v mestých Uruk a Kiš zmocnil vlády úradník semitského pôvodu, vládnucí pod menom Sargon. Podmanil si všetký sumerské mestá, zmocnil sa aj niektorých ďalších území a založil tak najstaršiu mocnú ríšu v Mezopotámii, nazvanú podľa hlavného mesta Akkad. Akkadská ríša neskôr okolo roku 2200 pred Kr. zanikla, keď južnú Mezopotámiu ovládli Gutejci. Koncom 22. storočia boli Gutejci vyhnaný a vlády sa zmocnili vládci z mesta Ur, ktorých vláda predstavovala akúsi sumerskú renesanciu. Do zeme však postupne prenikali semitský Amorejci, ktorý na prelome 2. a 3. tisícročia pred Kr. ukončili moc vládcov z Uru.

V tej dobe vzniká na severe prvý mocný štát - staroasýrska ríša, ktorým hlavným mestom bol Aššur. K jej oslabeniu neskôr prispel najmä babylonský kráľ Chammurapi a následne ešte prenikanie churritských kmeňov z oblasti jazera Van v dnešnej Anatólii. Títo sa usadzovali v severnej Mezopotámii a Sýrii a asi v druhej polovici 17. storočia tu vznikla mocná ríša Mitanni. Na juhu Mezopotámie sa v 2. tisícročí pred Kr. stala najmocnejším štátom Babylónia - Starobabylonská ríša, na čele s kráľom Chammurapim. Za jeho nástupcov postupne slábla. K tomu prispievalo aj sťahovanie Kassitov z pohoria Zagros do južnej Mezopotámie. Počiatkom 16. storočia Babylon dobili a vyplienili Chetiti. To využili Kassiti, ktorí tu postupne upevňovali svoju moc a doba ich vlády (Stredobabylonská ríša) znamenala rozkvet. Roku 1235 pred Kr. dobyli Babylón Asýrčania a spôsobili tak pád kassitskej dynastie. V rokoch 1200 - 1000 pred Kr. začali do Mezopotámia prenikať kmene Chaldejcov a Aramejcov. Pohyby týchto kmeňov značne oslabili Asýrsku ríšu. V roku 612 pred Kr. Médi spolu s Babylónčanmi dobyli Ninive a zničili tak Asýrsku ríšu. Obnoviteľom Novobabylonskej ríše sa stal kráľ Nabopolasar, ktorý v roku 626 pred Kr. vyhnal Asýrčanov zo svojej zeme. V roku 539 pred Kr. Babylóniu ovládol perzský kráľ Kýros.

                    Klinové písmo                 Územný rozsah Mezopotámie                           Zikkurat - chrám

Staroveký Egypt

Staroveký Egypt bola jedna z významných a súčasne najstarších starovekých civilizácii v Stredomorí a na Prednom východe. Jeho centrom bola oblasť severovýchodnej Afriky na území dnešného Egypta, kde sa sústredila pozdĺž dolného toku rieky Níl až k prvému kataraktu tvoriaceho prirodzenú južnú hranicu. Špecifické podmienky nílskeho údolia a pravidelných záplav Nílu umožnili v kontraste s obmedzenými podmienkami v tedajšej Sahare veľmi skoro premeniť okraje záplavovej oblasti na vysoko výnosnú poľnohospodársku pôdu, a to samotnými úpravami prirodzeného prostredia. To viedlo k značnému sústredeniu obyvateľstva do údolia. V rôzných obdobiach vplyv egyptských panovníkov zahŕňoval aj ďalšie oblasti, najmä na juhu územie Núbie, na severe Synajský polostrov a južnú Levantu, ďalej potom Západnú púšť, vrátane jej oáz a Východnú púšt a pobrežia Červeného mora. 

Staroegyptská civilizácia trvala a kontinuálne sa rozvíjala po dobu viac ako troch tisícročí, pričom v priebehu jeho vývoja došlo k vystriedaniu troch ríši - Starej, strednej a novej. Táto civilizácia vznikla na konci 4. tisícročia pred Kr. z pravekých a preddynastických kultúr. Okolo roku 3150 pred Kr. došlo k ustanoveniu prvej egyptskej dynastie a jednotného centralizovaného štátu.